Letectvo je rehoľa. Vraví sa, že kto sa raz nadýcha kerozínu, stane sa ňom závislý.
Od svojho vzniku patrila medzi prestížne záležitosti, spájala sa s luxusom, priťahovala bohatých a slávnych. Tento náhľad na leteckú dopravu pretrval dlhé desaťročia.
Ako všetky náročné odvetvia, aj letectvo stojí a padá na ľuďoch. Jeho samotná existencia je triumfom ľudského ducha, umu a nezlomnosti. Človek odpradávna túžil po tom priblížiť sa vtákom, vzlietnuť k výšinám. Odkedy vynálezcovia stavili na stroje ťažšie ako vzduch, sen sa začal napĺňať.
"Lietanie je vášeň."
Doba sa zmenila. Po zlatých časoch letectva v medzivojnovom období zostala nostalgia, preč je tiež nadšenie a rozmach 60. a 70. rokov 20. storočia. Letecká doprava mala dlho punc exkluzivity, ktorý sa koncom 20. storočia začal vytrácať.
U pracovníkov v leteckej doprave je možno badať príchylnosť, charakteristickú tiež pre železničiarov, zdravotníkov či učiteľov. Je pre nich typické, že si túto oblasť vyvolili, podriadili jej svoj život a ostávajú jej verní.
Domovom týchto ľudí sú letiská. Nech už pracujú pre kohokoľvek, špecializujú sa čokoľvek a pohybujú sa kdekoľvek, väčšinu svojho života strávia práve tam.
"Čo sa robí s láskou, to sa robí dobre."
Aj keď relatívne veľká, a určite uzavretá, letecká komunita nie je elitárska. Napriek tomu, preniknúť do nej a stať sa jej súčasťou, býva ťažké. Je to spôsobené aj tým, že ten, kto sa naozaj chce letectvu profesionálne venovať, musí prejsť dlhú cestu, kým dosiahne cieľ. Základom je kvalitné vzdelanie, ktoré je na Slovensku na vysokej odbornej úrovni. Venujú sa mu na Leteckej fakulte Technickej univerzity v Košiciach a na Fakulte prevádzky a ekonomiky dopravy a spojov Žilinskej univerzity.
Tam sa prevádzka a ekonomika leteckej dopravy študuje už od roku 1962 a civilní piloti sa cvičia od polovice sedemdesiatych rokov. Univerzita odchovala väčšinu manažmentu aerolínií, letísk i väčšinu slovenských a českých dopravných pilotov. Školy, ktoré dávajú pilotom i prevádzkovým pracovníkom aj univerzitné vzdelávanie, možno v Európe spočítať na prstoch jednej ruky. Väčšina pilotov na Západe nemá univerzity či vysoké školy. Zaplatili si iba výcvik v pilotných školách. Do prevádzky zasa prichádzajú ľudia z rôznych škôl. (Trend, sobota 9. 3. 2013)
Medzi žilinskou Katedrou leteckej dopravy a bratislavským letiskom vždy panovali korektné vzťahy a aj isté formy spolupráce. Študenti boli na letisku vítaní, nachádzali tam konzultantov svojich školských prác i letnú brigádu. Dnes to už neplatí.
Po nástupe Ivana Trhlíka (nominant Smer-SD) do čela bratislavského letiska sa nový manažment rozhodol nenechať na letisku kameň na kameni. Personálne čistky nedali na seba dlho čakať. Ich rozsah je nevídaný. K niečomu takému nedošlo ani za minulého režimu, ani v časoch mečiarizmu. Pod zámienkou zmeny organizačnej štruktúry a reorganizovaním pracovných povinností vzniklo množstvo nových pracovných miest, ktoré postupne obsadzujú ľudia, napojení na nový manažment a tých, ktorí umožnili jeho nástup. Odbornosť je v tomto prípade na poslednom mieste.
"Podnikateľský sektor praje otvoreným hlavám. Praje ľuďom s humánnym a angažovaným pohľadom na svet a ktorých optimizmus poháňa."
Pôvodne šesť riaditeľských organizačných zložiek nahradilo štrnásť. Oficiálnym dôvodom zmeny bolo tzv. "odstránenie medzičlánkov". Nová schéma je síce síce lineárnejšia, ale v prípade ôsmich nových riaditeľských pozícií sa dá o úspore hovoriť len s obrovskou dávkou fantázie.
Letisko M. R. Štefánika ako najväčší podnik svojho druhu v krajine má minimálne morálnu povinnosť dať šancu absolventom relevantných študijných programov, najmä ak ide o štátom ovládanú spoločnosť. Takisto má mať za úlohu ich odbornosť zvyšovať, vychovať si ich a predovšetkým si ich udržať. Keď sa však zbavuje uznávaných expertov, nerobí si dobrú reklamu a znižuje svoj kredit v očiach tých, o ktorých priazeň by sa mal uchádzať. Samozrejme, iba v prípade, ak chce získať tých najlepších a odborne zdatne pripravených, ktorí raz budú tvoriť jeho budúcnosť.
Namiesto toho sa Ivan Trhlík vo svojej novej práci mstí za príkoria, ktorých sa mu podľa neho samého dostalo v bývalých zamestnaniach, predovšetkým v ČSA. Tak si svoje komplexy vybíja na stovkách ľudí, ktorým sa náhle stal šéfom.
"Pomsta je prejav slabosti."
Jedným zo smiešnych dôvodov na výmenu osadenstva letiska, má byť akési omladenie kádra. Šesťdesiatnikov však nahradzujú päťdesiatnici, tridsiatnikov zas dvadsiatnici. Predovšetkým však skúsených pracovníkov nahrádzajú ľudia bez príslušnej praxe, takzvaní ľudia z ulice. Nemusia veľa vedieť, musia však byť lojálni.
"Najlepší nadriadený si vie vybrať správnych ľudí, ktorí urobia, čo od nich potrebuje, pričom má dostatok sebakontroly, aby sa im do toho nemiešal."
Ľudí, o ktorých pán Trhlík hovorí, nepozná. Bez náhrady nerozvážne vymenil celú jednu generáciu leteckých odborníkov, čím vážne ohrozil akcieschopnosť podniku, ktorý vedie. Navyše, novej leteckej generácii šancu nedal, túto možnosť rezervoval pre rodinných príslušníkov, priateľov a známych svojich prisluhovačov a chlebodarcov. Keďže nepozná miestne pomery, spolieha sa na informácie z druhej ruky od prevažne nedôveryhodných zdrojov. Manažér sa takto rozhodovať nesmie, inak nestojí za nič.
Vyjadrenie tohto typu mu môžu uveriť iba laici, odborná verejnosť však ani náhodou. Ťažko totiž veriť tomu, ako veľmi sú podľa zdiskreditovaného bývalého leteckého manažéra neschopní tí, čo v časoch najväčšej leteckej konjunktúry dokázali zabezpečiť chod letiska v podmienkach oveľa ťažších ako sú tie súčasné. Neschopní a v pracovnej morálke chabí by nedokázali po vzniku Slovenskej správy letísk v roku 1991 vybudovať takmer z ničoho štandardné letiskové služby, rozvíjať ich, prispôsobovať požiadavkám doby, spravovať a zhodnocovať zverený majetok, ani dostáť záväzkom. Letisko v Bratislave práve vďaka práci tých vedúcich nižšieho a stredného manažmentu dokázalo byť dôveryhodným partnerom a zvládnuť napríklad aj požiadavky vyplývajúce zo vstupu do Európskej únie a Schengenu, nápor pamätného leta roku 2009, či sťahovanie zo starého do nového terminálu v plnej prevádzke. Keby boli zlým príkladom svojim podriadeným, nikdy by spolu nič z toho nedokázali.
Impotentný manažment predstavenstva letiska v Bratislave, prejavený aj v oblasti riadenia ľudských zdrojov, mal po odchode väčšiny skutočných, nie umelo deklarovaných, odborníkov, za následok okrem iného aj to, že letisko má problém zohnať za nich náhradu, a čo horšie, ani nevie, kde hľadať. Mladí členovia predstavenstva, ktorých súhrnné pomenovanie "pážatá", sa rýchlo ujalo, siahli preto po nápravnom prostriedku ako z učebnice. Že zvyšuje náklady, má očividne nízku efektivitu a zakladá finančné plnenie do budúcna, nie je podstatné.
"Dokážete nájsť skvelých ľudí, ak oni nehľadajú vás? Najtalentovanejší ľudia zvyčajne chcú robiť prácu, ktorá sa im páči, s ľuďmi, ktorých majú radi, na projektoch, ktoré ich napĺňajú. Ak lídri naplnia firmy ľuďmi, ktorí aktívne hľadajú prácu, riskujú, že získajú nespokojencov s priemerným výkonom."
Nový generálny riaditeľ letiska sa snažil do stredného manažmentu zlákať viacerých, prevažne českých leteckých špecialistov, avšak neúspešne. Podmienky, ktoré im dokázal ponúknuť, povesť, ktorá ho predchádza a stav, ktorý na letisku vytvoril, ich nedokázali presvedčiť o tom, že svoje meno majú spojiť s organizáciou, na čele ktorej stojí človek typu Ivana Trhlíka. Raz darmo, povesť ho predchádza. Doteraz napríklad nie je obsadená v leteckej brandži kľúčová pozícia prevádzkového riaditeľa. Ponuku odmietol aj niekdajší riaditeľ slovenského Leteckého úradu Petr Brůna, ktorý dlhodobo pôsobí na Slovensku.
Akých ľudí okolo seba sústreďuje Ivan Trhlík a s kým sa dobre cíti, ilustruje výber jeho osobnej asistentky. Stala sa ňou Bc. Jaroslava Hruškovičová, praneter prominentného komunistického politika Miloslava Hruškoviča. Ten okrem popredných straníckych funkcií pôsobil na prelome 60. a 70. rokov 20. storočia na ministerských postoch, dokonca bol podpredsedom vlády. Následne bol až do roku 1990 poslancom Federálneho zhromaždenia. Matka pani Hruškovičovej, Magdaléna Hruškovičová, rod. Berežná, bola v rokoch 1976 - 1989 príslušníčkou Štátnej bezpečnosti, kam nastúpila už ako 20-ročná. Pôsobila na Správe kontrarozviedky v Bratislave, prevažne na Odbore boja proti vnútornému nepriateľovi ako starší referent, kde dosiahla kapitánsku hodnosť.
Nečudo, že na bratislavskom letisku panuje atmosféra strachu, podozrievania a šikany. Zastrašovanie zamestnancov, vyfabrikované obvinenia či donášanie sú na dennom poriadku. V takomto prostredí nemôže vzniknúť nič plodné. Duch letectva sa vytratil.
Priam komicky po tom všetkom vyznieva etický kódex bratislavského letiska z dielne JUDr. Slávky Kukučkovej, šéfky tamojších ľudských zdrojov.
Ako všetky náročné odvetvia, aj letectvo stojí a padá na ľuďoch. Jeho samotná existencia je triumfom ľudského ducha, umu a nezlomnosti. Človek odpradávna túžil po tom priblížiť sa vtákom, vzlietnuť k výšinám. Odkedy vynálezcovia stavili na stroje ťažšie ako vzduch, sen sa začal napĺňať.
Milan Nedelka
Práve ľudská šikovnosť odštartovala éru prúdových lietadiel, ktorá bola základom novodobého letectva. Za jeho úspechom stojí úsilie, schopnosti a trpezlivosť množstva talentovaných vizionárov, ktorí svoj sen premenili na skutočnosť, aby sa s ním následne podelili so všetkými ostatnými.Doba sa zmenila. Po zlatých časoch letectva v medzivojnovom období zostala nostalgia, preč je tiež nadšenie a rozmach 60. a 70. rokov 20. storočia. Letecká doprava mala dlho punc exkluzivity, ktorý sa koncom 20. storočia začal vytrácať.
U pracovníkov v leteckej doprave je možno badať príchylnosť, charakteristickú tiež pre železničiarov, zdravotníkov či učiteľov. Je pre nich typické, že si túto oblasť vyvolili, podriadili jej svoj život a ostávajú jej verní.
Domovom týchto ľudí sú letiská. Nech už pracujú pre kohokoľvek, špecializujú sa čokoľvek a pohybujú sa kdekoľvek, väčšinu svojho života strávia práve tam.
"Čo sa robí s láskou, to sa robí dobre."
Hilda Múdra
Na Slovensku je letectvo populárne. Nadšenci sa združujú v aerokluboch, spolkoch, internete. Majú rôzne záujmy, od modelárstva či meteorológie po fotografovanie. Vo vojenskom i civilnom letectve pracujú tisíce ľudí, ďalšie stovky v nadväzujúcich odvetviach od špeditérstva a logistiky, cez konštruktérstvo až po ostatné druhy dopravy. Ľudia z letectva majú na Slovensku rodiny, priateľov, známych, susedov, v zahraničí kolegov a obchodných partnerov. Novinky sa teda šíria rýchlo. Celkovo u nás leteckú komunitu tvorí asi 30000 ľudí. Toľko obyvateľov majú napríklad Liptovský Mikuláš, Lučenec či Piešťany, alebo Banská Štiavnica, Kolárovo a Stropkov dohromady.Aj keď relatívne veľká, a určite uzavretá, letecká komunita nie je elitárska. Napriek tomu, preniknúť do nej a stať sa jej súčasťou, býva ťažké. Je to spôsobené aj tým, že ten, kto sa naozaj chce letectvu profesionálne venovať, musí prejsť dlhú cestu, kým dosiahne cieľ. Základom je kvalitné vzdelanie, ktoré je na Slovensku na vysokej odbornej úrovni. Venujú sa mu na Leteckej fakulte Technickej univerzity v Košiciach a na Fakulte prevádzky a ekonomiky dopravy a spojov Žilinskej univerzity.
Tam sa prevádzka a ekonomika leteckej dopravy študuje už od roku 1962 a civilní piloti sa cvičia od polovice sedemdesiatych rokov. Univerzita odchovala väčšinu manažmentu aerolínií, letísk i väčšinu slovenských a českých dopravných pilotov. Školy, ktoré dávajú pilotom i prevádzkovým pracovníkom aj univerzitné vzdelávanie, možno v Európe spočítať na prstoch jednej ruky. Väčšina pilotov na Západe nemá univerzity či vysoké školy. Zaplatili si iba výcvik v pilotných školách. Do prevádzky zasa prichádzajú ľudia z rôznych škôl. (Trend, sobota 9. 3. 2013)
Medzi žilinskou Katedrou leteckej dopravy a bratislavským letiskom vždy panovali korektné vzťahy a aj isté formy spolupráce. Študenti boli na letisku vítaní, nachádzali tam konzultantov svojich školských prác i letnú brigádu. Dnes to už neplatí.
Odbornosť na prekážku
Po nástupe Ivana Trhlíka (nominant Smer-SD) do čela bratislavského letiska sa nový manažment rozhodol nenechať na letisku kameň na kameni. Personálne čistky nedali na seba dlho čakať. Ich rozsah je nevídaný. K niečomu takému nedošlo ani za minulého režimu, ani v časoch mečiarizmu. Pod zámienkou zmeny organizačnej štruktúry a reorganizovaním pracovných povinností vzniklo množstvo nových pracovných miest, ktoré postupne obsadzujú ľudia, napojení na nový manažment a tých, ktorí umožnili jeho nástup. Odbornosť je v tomto prípade na poslednom mieste.
Richard Branson
Pôvodne šesť riaditeľských organizačných zložiek nahradilo štrnásť. Oficiálnym dôvodom zmeny bolo tzv. "odstránenie medzičlánkov". Nová schéma je síce síce lineárnejšia, ale v prípade ôsmich nových riaditeľských pozícií sa dá o úspore hovoriť len s obrovskou dávkou fantázie.
Letisko M. R. Štefánika ako najväčší podnik svojho druhu v krajine má minimálne morálnu povinnosť dať šancu absolventom relevantných študijných programov, najmä ak ide o štátom ovládanú spoločnosť. Takisto má mať za úlohu ich odbornosť zvyšovať, vychovať si ich a predovšetkým si ich udržať. Keď sa však zbavuje uznávaných expertov, nerobí si dobrú reklamu a znižuje svoj kredit v očiach tých, o ktorých priazeň by sa mal uchádzať. Samozrejme, iba v prípade, ak chce získať tých najlepších a odborne zdatne pripravených, ktorí raz budú tvoriť jeho budúcnosť.
Namiesto toho sa Ivan Trhlík vo svojej novej práci mstí za príkoria, ktorých sa mu podľa neho samého dostalo v bývalých zamestnaniach, predovšetkým v ČSA. Tak si svoje komplexy vybíja na stovkách ľudí, ktorým sa náhle stal šéfom.
"Pomsta je prejav slabosti."
Iveta Radičová
Jedným zo smiešnych dôvodov na výmenu osadenstva letiska, má byť akési omladenie kádra. Šesťdesiatnikov však nahradzujú päťdesiatnici, tridsiatnikov zas dvadsiatnici. Predovšetkým však skúsených pracovníkov nahrádzajú ľudia bez príslušnej praxe, takzvaní ľudia z ulice. Nemusia veľa vedieť, musia však byť lojálni.
Theodore Roosevelt
Ivan Trhlík: "Prepustení boli väčšinou vedúci nižšieho a stredného manažmentu, ktorí mali chabú pracovnú morálku. Hoci tam boli 20 rokov, boli zlým príkladom pre svojich podriadených. Nepracovali podľa našich predstáv, aj keď sme ich vyzývali a dali im možnosť ukázať sa." (Nový čas, sobota 3. 8. 2013 09:30)Ľudí, o ktorých pán Trhlík hovorí, nepozná. Bez náhrady nerozvážne vymenil celú jednu generáciu leteckých odborníkov, čím vážne ohrozil akcieschopnosť podniku, ktorý vedie. Navyše, novej leteckej generácii šancu nedal, túto možnosť rezervoval pre rodinných príslušníkov, priateľov a známych svojich prisluhovačov a chlebodarcov. Keďže nepozná miestne pomery, spolieha sa na informácie z druhej ruky od prevažne nedôveryhodných zdrojov. Manažér sa takto rozhodovať nesmie, inak nestojí za nič.
Vyjadrenie tohto typu mu môžu uveriť iba laici, odborná verejnosť však ani náhodou. Ťažko totiž veriť tomu, ako veľmi sú podľa zdiskreditovaného bývalého leteckého manažéra neschopní tí, čo v časoch najväčšej leteckej konjunktúry dokázali zabezpečiť chod letiska v podmienkach oveľa ťažších ako sú tie súčasné. Neschopní a v pracovnej morálke chabí by nedokázali po vzniku Slovenskej správy letísk v roku 1991 vybudovať takmer z ničoho štandardné letiskové služby, rozvíjať ich, prispôsobovať požiadavkám doby, spravovať a zhodnocovať zverený majetok, ani dostáť záväzkom. Letisko v Bratislave práve vďaka práci tých vedúcich nižšieho a stredného manažmentu dokázalo byť dôveryhodným partnerom a zvládnuť napríklad aj požiadavky vyplývajúce zo vstupu do Európskej únie a Schengenu, nápor pamätného leta roku 2009, či sťahovanie zo starého do nového terminálu v plnej prevádzke. Keby boli zlým príkladom svojim podriadeným, nikdy by spolu nič z toho nedokázali.
Impotentný manažment predstavenstva letiska v Bratislave, prejavený aj v oblasti riadenia ľudských zdrojov, mal po odchode väčšiny skutočných, nie umelo deklarovaných, odborníkov, za následok okrem iného aj to, že letisko má problém zohnať za nich náhradu, a čo horšie, ani nevie, kde hľadať. Mladí členovia predstavenstva, ktorých súhrnné pomenovanie "pážatá", sa rýchlo ujalo, siahli preto po nápravnom prostriedku ako z učebnice. Že zvyšuje náklady, má očividne nízku efektivitu a zakladá finančné plnenie do budúcna, nie je podstatné.
William C. Taylor
 |
| Ing. Petr Brůna |
"Eštébácke" praktiky
Akých ľudí okolo seba sústreďuje Ivan Trhlík a s kým sa dobre cíti, ilustruje výber jeho osobnej asistentky. Stala sa ňou Bc. Jaroslava Hruškovičová, praneter prominentného komunistického politika Miloslava Hruškoviča. Ten okrem popredných straníckych funkcií pôsobil na prelome 60. a 70. rokov 20. storočia na ministerských postoch, dokonca bol podpredsedom vlády. Následne bol až do roku 1990 poslancom Federálneho zhromaždenia. Matka pani Hruškovičovej, Magdaléna Hruškovičová, rod. Berežná, bola v rokoch 1976 - 1989 príslušníčkou Štátnej bezpečnosti, kam nastúpila už ako 20-ročná. Pôsobila na Správe kontrarozviedky v Bratislave, prevažne na Odbore boja proti vnútornému nepriateľovi ako starší referent, kde dosiahla kapitánsku hodnosť.
Nečudo, že na bratislavskom letisku panuje atmosféra strachu, podozrievania a šikany. Zastrašovanie zamestnancov, vyfabrikované obvinenia či donášanie sú na dennom poriadku. V takomto prostredí nemôže vzniknúť nič plodné. Duch letectva sa vytratil.
Priam komicky po tom všetkom vyznieva etický kódex bratislavského letiska z dielne JUDr. Slávky Kukučkovej, šéfky tamojších ľudských zdrojov.
Vymeniť tých, ktorým ide o vec, za tých, ktorým ide o seba, je tiež cesta. Aká a kam, ukáže čas. V žiadnom prípade to ale nebude prechádzka ružovým sadom.
"V mnohom mám uľahčenú pozíciu, pretože šéfujem ľuďom, pre ktorých je zamestnanie koníčkom."
Martin Kačur
Ivan Trhlík túto výhodu nemá. Sám a vedome sa o ňu pripravil. Buď nevie, čo robí, alebo to vie až pridobre. Čo je horšie?
